03/2013 - NA CESTÁCH - woloviny bez ofiny

Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Denník Cestou necestou 2013/2

Publikoval woloviny v Cestopisy · 1/3/2013 14:14:37

01.03:
Kurz 1 dolár = 4 000 rial (rovnako po celý čas pobytu)
Dni si krátime sliedením a spovedaním domácich. Vždy, keď sa pri nás na pláži zastaví nejaká žena a vidím, že vie po anglicky, pokecáme. Vypytujem sa ich na rodinu, deti, peniaze... Poväčšine sú strašne ochotné a rady, že si môžu nachvíľu sadnúť a pokecať. Veľa krát počujem rovnaký scénar
pol rodiny im vyvraždil Pol Pot a červený Khméry. Ich rodičia nemali peniaze na školu. Teraz majú cca 30 rokov, angličtinu sa naučili na pláži, keď ako deti predávali ovocie, pletené náramky a niektoré samé priznajú, že v bare keď boli prostitútky :-O Potom sa však vydali, mali deti a makajú na pláži, ponúkajú masáže, pedikúru, manikúru a tak. Všetky do jednej tvrdia, že svoje deti nútia chodiť do školy, niektoré chodia aj do dvoch (cez deň klasická škola, poobede anglická či francúzka škola). Tvrdia, že nežijú zle, ale pre svoje deti chcú lepšiu prácu, aby žili lepšie. Samozrejme, niektorí rodičia úmyselne decká zneužívajú, posielajú ich na pláž, vymýšľajú im výhovorky do školy, len aby doniesli nejaké peniaze. Hovorím o cca 10ročných deckách. Mladšie začínajú tak, že chodia za staršími kamarátmi, učia sa triky, slovíčka a keď majú cca 6 rokov, vyfasujú od rodičov zopár pletených rybičiek, korálok, čeleniek a rozbehnú biznis. Chápem, decká majú z toho radosť, celý deň na pláži, nemusia ísť do školy, turisti im sem tam niečo kúpia, Colu, sladkosti, alebo im dajú zarobiť. Také decko vraj denne donesie od 3 do 7, občas viac dolárov, z čoho žije matka, mladší súrodenci a niekedy i viac dospelých darmožráčov. Lenže potom príde čas, keď už nie sú roztomilé deťúrence, a treba makať inak. Dievčatá poväčšine v bordeloch, alebo sa veľmi mladé vydajú a rodia detí. Potom celý deň behajú po pláži a masírujú, snažia sa čo to zarobiť, chalani si väčšinou kúpia motorku či zdedia tuk-tuk a robia taxikárov, čo tiež, ako som počula, nie je zlatá baňa.

02.03.:
Kurz 1 dolár = 4 000 rial (rovnako po celý čas pobytu)
Môj Drahý má odmalička slabosť na vlaky a keď cestujeme, v každom meste je naša povinná zástavka práve na vlakovej stanici. Keď dnes ráno v mape uvidel bod označený Train startion, plán na dnes bol jasný! Naštartovali sme motorku, natankovali plnú a vybrali sa cez celé mesto. Samozrejme, že po pár kilometroch sme poblúdili, ale v podstate rýchlo sme sa zorientovali. Cesta viedla okolo prístavu. Odbočili sme, chceli sme vidieť loďky, nejaký malebný prístav, že niečo pekné pofotíme. No riadne sme sa ošuškali! Už len odbočka z hlavnej cesty nám mohla napovedať. Rozbitá cesta, po ktorej frčali staré nákladiaky, ktoré vírili taký červený prach, že moja biela košeľa dostala zabrať. Cesta sa zdala nekonečná. Z jednej strany múr, z druhej chatrče s ,,dutty free“ tovarom ako staré mobily, nejaké handry, ušmudlané holičstvá... no hrôza...ako sme sa blížili, zvyšoval sa počet starých prístavných štetiek, jednoducho inak sa im ani nedá povedať
zmaľované, zrobené trosky žien, ktoré sa na okoloidúcich námorníkov vyškierali štrbavými úsmevmi. V samotnom prístave (odkiaľ odchádza aj loď na neďaleký ostrov) bolo rušno, samí pracanti, morským vetrom ošľahaní chlapi s nebezpečným pohľadom. Nebol dôvod sa báť, no i tak som preglgla hrču v krku a prosila Drahého, aby sme vypadli. Mala som strach aj foťák vytiahnuť. Všade boli kusy dreva, ktorými opravovali loďky, samozrejme silný rybací smrad a odpadky tiež nechýbali. Keď sme sa pár sekúnd kochali, Drahý otočil motobike a prášili sme, čo to dalo... Biela košeľa aj tak už nebola biela...
Potom sme hľadali tú spomínanú vlakovú stanicu. Bolo nám čudné, akoto, že na mape sú nakreslené koľajnice, stanica, ale vlaky sem nejazdia. Cestou tam sme si všimli, že na niektorých úsekoch ukladali nové koľaje, hneď vedľa starých, ktoré žrala hrdza. Stanica bola dvojposchodová opustená schátraná budova. Mám pocit, že ju dávnejšie postavili, no nikdy nebola využitá...asi došli peniaze... Uvidíme, či tie novo položené koľaje budú slúžiť ľuďom, alebo, keďže je tu obrovský prístav, len pre nákladné vlaky. Drahý bol sklamaný, večer som mu pustila film z Japonska, kde hlavní predstavitelia polovicu deja sedeli v rýchlovlaku, a tak hneď mu bolo veselšie :-D



04.03.:
Kurz 1 dolár = 4 000 rial (rovnako po celý čas pobytu)
Dnes sa stalo niečo, čo mi otvorilo oči. Boli sme na pláži a mala som okolo ruky striebornú retiazku, ktorú v podstate už ani nenosím. Zastavila sa na kus reči jedna predavačka náramkov, a hneď vyjednávala výmenu. Ja, dobrá duša, rovno na hlavu padnutá som jej ju teda vymenila za pár bavlnených keketín. Drahý sa len za hlavu chytal, že čo s tým budem robiť, aj tak to vyhodím. Utvrdzovala som ho, že nevadí, aspoň som jej urobila radosť, veď žiarila ako neónka, keď si ju navliekla... Keď odišla, o pár sekúnd prišiel jeden z Playboyov a spýtal sa, či dobre videl. Ja že hej, vymenila som jej to, nech je happy, nech má nice day a podobne. On sa len za hlavu chytil a povedal mi: Vieš, čo ona teraz urobí? Teraz pôjde a niekde tu retiazku predá, pretože ona nechce retiazku, ona chce peniaze! Nikdy never Kmérskym ľuďom! Nikdy nebudú tvoji kamaráti, vždy im ide len o to, aby niečo od turistu dostali. Keď im budeš niečo dávať, kamarátov si tu nikdy nenájdeš! Nikdy never Kmérskym ľuďom! ...a nahnevane odišiel... Potom sa vrátil a povedal, že nás má rád, že vidí, že sme dobrí ľudia a nechce, aby nás niekto klamal. Bolo mi do plaču... ani neviem z čoho, možno z jeho úprimnosti, možno s možnosti, že má pravdu. Viem, že to myslel dobre, tak úprimne. Potom Drahý na uhasenie žiaľu objednal Maj Taj (či ako sa volá ten miešaný drink) a potom ďalší. Samozrejme, večer si ma doberal, vraj si mám prezrieť kufor a nájsť niečo, čo budem zajtra rozdávať :-D

07.03.:
Kurz 1 dolár = 4 000 rial (rovnako po celý čas pobytu)
Včera mi skoro vypadli oči z jamôk! O tom, ako sa húli jeden joint za druhým na Otres beach som už písala. Skoro každý deň sa na pláži stretávame s Parížanom, ktorý je strašne ukecaný a má pochopenie pre moju nedokonalú angličtinu, by som povedala, že sa na tom dosť zabáva, teda v dobrom slova zmysle. (napríklad som vyzvedala, kde teraz žije jeho bývala manželka a miesto slova waif, som hovorila naif, teda: ako sa má tvoj nožík? Chodí do práce? No bože, naif, waif, do kelu, kto si to má pamätať :-) No ale k veci. Pýtal sa, či sme boli kuknúť na Otres beach. Ja že hej, bývali sme tam pár dní. Potom sa spýtal, aký je rozdiel medzi Otres 1 a Otres 2... A ja mu hovorím: No, to je jednoduché. Na Otres 1 sa húli marihuana iba večer, na Otres 2 stále, ráno, večer, v noci, nonstop! Je to šialené, chápeš? Úplne crazy... ...a kým ja som sa vykecávala, on sa na tom bavil a popri tom si šúľal v tabatierke cigaretu... kukám lepšie a do tabaku primiešava marišu! Tak ja mu tam hovorím, že je to šialené, on sa smeje, pritakáva a popri tom šúľa jointa...bolo 12:30 hodín - obed!  
Nič proti tomu nemám, ale veď pláž bola plná ľudí, detí, a predsa - je to nelegálne! Pýtam sa, to sa nebojíš? On že nie, a koho? Veď aj toto vrecko marihuany mi predal policajt, normálne v uniforme. ...Uf...Odpadávam z týchto Kmérov... :-D

08.03.:
Kurz 1 dolár = 4 000 rial (rovnako po celý čas pobytu)
Deň žien sa oslavuje aj tu. Oslava po kambodžsky ma fakt rozosmiala
pri pláži rozložili boxovací ring a od poobedia do večera sa tam tískali stovky domácich a euforicky povzbudzovali svojich favoritov. Že aká romantika! Poväčšine tam boli muži, presne ako kedysi u nás Deň žien, žena dostala kvietok a muž to za ňu oslávil a parádne to roztočil :-D

12.03.:
Kurz 1 dolár = 4 000 rial (rovnako po celý čas pobytu)
Dnes sme sa rozhodli zase prevetrať motorku a opäť nás zastavili policajti. Najskôr chceli papier od motorky (stačí im doklad o požičaní) a vodičák. Drahý sebaisto podal policajtovi vodičský preukaz, ten klasický náš slovenský (medzinárodný nemá). Policajt chvíľu na to pozeral a keďže na ňom nie je nič po anglicky, ani slovu nerozumel. Samozrejme, to nepriznal a nechcel vyzerať ako blb, preto nám ho vrátil a vraj všetko ok, môžete ísť... Najviac ho na vodičáku zaujala fotka, skorú skúšal nechtom šúchať, asi aby zistil, či to nie je padelek :-D
Potom sme prelúskali časť Victory a samotnú Victory beach, ktorej kraľuje bar Aiport
v jeho vnútri dominuje vyradené lietadlo prerobené na bar. Takže chladené Martini odteraz pijeme len v kokpite :-D



Čo sa týka časti Victory, neučarovala, neohúrila. Zopár starších guesthousov, poväčšine v zúboženom stave. K tomu sú však prispôsobené ceny, videli sme pútače na izby od 5 dolárov za noc.
Neskôr sme navštívili miestnu pagodu. Za tých pár návštev v Ázii sme tých pagod pochodili desiatky, no táto mala niečo do seba. Len čo sme vošli do areálu, oslovil nás mladý mních, ktorý sa tváril záhadne a nesmelo sa nás spýtal: Where you can go? (Kam chcete ísť?) Myslela som si, že je to duchovná otázka a preto som (tiež duchovne) ukázala na oblohu a neurčito odpovedala: To heaven... (do Neba). On sa nechápavo kukal a povedal, že ach tak, ja som myslel, že do pagody... a bolo po duchovnom rozhovore... :-D
V celom komplexe nebola ani noha (teda okrem spomínaného mnícha) a celé to pôsobilo príjemným dojmom. Sadli sme si dnu, pred sochu Budhu, ktorý sa na nás díval a my na neho. Chvíľu sme len tak sedeli a nasávali atmosféru. Potom Drahý povedal, že by si dal kávu a tak sme sa zdvihli a ukončili ,,meditáciu“. Proste na to nie sme. Áno, tie malé chrámy, v ktorých bez slova sedíte na zemi či koberci majú záhadnú energiu, ale nechápem ľudí, ktorý tam dokážu celé hodiny sedieť a meditovať. Možno sme len duchovne nezrelí.
Zvyšok dňa sme meditovali na slovenský spôsob
v reštike pri káve a čapovanom pive.



19.03.:
Kurz 1 dolár = 4 000 rial (rovnako po celý čas pobytu)
Ubytovanie sme si kúpili na mesiac. S ubytovaním, izbou a celkovo prístupom sme nadmieru spokojní, no má to malý problém
od ďalšieho mesiaca to berie do prenájmu na 20 rokov Ind, ktorý sa rozhodol to celé prerobiť na brutálne luxusný hotel. Takže pomaly sa naša ,,ubytovňa“ vyľudňuje a posledné dve noci sme tu sami.



Nuž, takže sme začali intenzívne hľadať niečo podobné, no nič pekné za dobrú cenu sme nenašli. Až napokon sa nám zapáčil Jenny´s guesthouse, ktorý, keďže má len dva mesiace, stále vonia novotou. A tak za 10 dolárov na noc (super cena) bývame síce v malej, ale pekne čistej izbe s balkónom.
Ozaj, v Sihanouk Ville je jeden obrovský problém
elektrika. Denne vypadne aj sedemkrát, preto má každá reštaurácia, ubytovňa i slamená chatrč svoj agregát, ktorý síce hučí ako blázon, ale aspoň máme prúd. Väčšie hotely majú obrovské elektrické centrály, ktoré sú poväčšine schované v nenápadných domčekoch.

20.03.:
Kurz 1 dolár = 4 000 rial (rovnako po celý čas pobytu)
Dnes sme sa na pláži rozprávali s jedným Francúzom. Pochádza z južnej časti Francúzska a každý rok je päť mesiacov na cestách. Pýtal sa na Slovensko, čo máme, čo nemáme a tak. Potom sa pýtal, či máme všetky baby také pekné ako ja. Keď som mu hrdo oznámila, že máme a ešte aj omnoho krajšie, zapol laptop, aby si vygooglil, kde to Slovensko vlastne je. A keď sa dozvedel, že obedové menu stojí od 3,5 eur, zajasal a hneď si checkol letenku Paris-Bratislava. Dohodli sme sa, že sa pred cestou ozve a keď pôjde pozrieť Tatry, pretože má veľmi rád hory, isto sa u nás zastaví. No uvidíme...



21.03.:
Kurz 1 dolár = 4 000 rial (rovnako po celý čas pobytu)
Dnes sme opäť len tak bezcieľne neležali a prešli si detailnejšie Otres beach, presnejšie jej druhú, menej navštevovanú časť. Pred dvomi rokmi tam bola jedna bambusová chyža, teraz na každom kroku guest housy a slamené domčeky, ktoré postupne nahrádza betonová výstavba. Dá sa tam ubytovať v ,,slamáku“ už od 8 dolárov, no skoro sme odpadli z jedného resortíku s bazénom a desiatimi murovanými domčekmi...do kolien nás dostala cena za ubytovanie
99 dolárov za noc! (my bývame v centre diania za 10 dolárov a v okolí sme najdrahší hotel videli za 45 dolárov.) Ale späť k tomu resortu Otres beach 2 by sme mohli pokojne nazvať ako koniec sveta a tam buuum bungalow za 100 dolárov na noc! A aby toho nebolo málo, hneď vedľa stavajú ďalšie domčeky... Myslím, že o ďalšie dva roky bude teraz v podstate opustená Otres beach 2 poriadne luxusným pásmom.
Mne sa najviac aj tak páčili poschodové domčeky (kukni foto)
na medziposchodí boli toalety, na poschodí izby a celé to vyzeralo úplne šialene a divoko :D



22.03.:
Kurz 1 dolár = 4 000 rial (rovnako po celý čas pobytu)
Dnes sme absolvovali luxus tour
teda túry po tých najluxusnejších hoteloch, aké Sihanouk Ville ponúka. Začali sme vo veľkom štýle, teda v najdrahšom hoteli v okolí Indeperence hotel. Tento hotel bol postavený ako prvý a od začiatku 50.tich rokov si drží hranicu luxusu poriadne vysoko. Izby stoja od 180 dolárov a ceny sa šplhajú až do 3 000 za súkromné vilky. Odparkovali sme náš ,,prskolet“ a prešli cez reštauráciu smerom k moru. Kráčali sme chodníkom, ktorý sa zmenil na most a na jeho konci bol presklenený výťah, ktorý nás zviezol o cca päť poschodí nižšie priamo na pláž do vyhriateho piesku! Úžasné!
Trochu nám pokazila dobrý dojem návšteva reštaurácie, kde nemali citrón ani limetky, ale zato mali pokazený kávovar. Takže z kávy a limonády nebolo nič...
Indeperence hotel sa skladá zo starej a novej časti. Prechádzať medzi nimi sa dá mostom popri mori. Je to bezpochyby najkrajšie miesto v celom okolí! Drevený most vedie popri skalách, pod ním sme pozorovali malé kraby, ktoré keď dorastú, isto skončia niekomu na tanieri, zatiaľ sa však bezstarostne vyhrievali na kameňoch.
Potom sme sa presunuli do druhého najdrahšieho hotela Sokha beach a s Drahým sme sa zhodli, že ten je oveľa modernejší. Dali sme si kávu (konečne) a zákusky, na ktoré sme čakali skoro pol hodiny! Ale keď ich doniesli, pochopili sme. Tak vyčačkaný tanier som ešte nevidela! Samotný zákusok bol síce o ničom, ale zázvorová zmrzlina, dekorácie z karamelových ozdôb a čokolády boli úžasné! Ozaj, aj oni mali most, síce len taký maličký cez bazén
J



23.03.:
Kurz 1 dolár = 4 000 rial (rovnako po celý čas pobytu)
Po včerajšej dávke luxusu sme zatúžili po ďalšej. Preto sme si urobili tour de casíno. Teda kasína. Áno, niekto príde do Sihanouk Ville kvôli plážam, no stovky Japoncov, Thajčanov, Kórejcov a Číňanov sa sem dotrepe za hazardom. Ubytovanie v takomto hoteli, vzhľadom na to, aký luxus ponúka, nie je drahé, okolo 30 dolárov. V cene raňajky, nádherný bazén, ešte krajšia pláž. Navštívili sme všetky tri kasína (viac na mape nebolo) vrátane toho, kde sme si s chalanmi (teda len Kuriér) ,,vychutnali“ cibetkovú kávu. V jednom kasíne na Victory beach sa nám prihovorila mladá Ruska. Vraj sem prišla na dovolenku s priateľom a už ostali. Zamestnala sa tam a keď som sa spýtala, čo je náplň jej práce, len sa zasmiala, že už tam robí tri týždne a stále nevie. Vraj má chodiť a pýtať sa klientov, či je všetko v poriadku, či boli spokojný s jedlom, či majú čistú izbu a podobne. Skvelá práca :-D
Ozaj, ešte taká vec! Keď sme jazdievali do mesta, snažili sa policajným hliadkam vyhnúť. No už sme leniví a kašleme na to. O to viac sme prekvapení, že nás neodchytávajú. Keď z diaľky vidia ,,farangov“, teda cudzincov, jeden hneď vybehne na cestu, aby ich odchytil. No keď vidia, že sme to zase my, len nám zakývajú a ukážu, že máme ísť ďalej. Asi sme už kámoši alebo čo
J



24.03.:
Kurz 1 dolár = 4 000 rial (rovnako po celý čas pobytu)
Dnes sme sa vykašľali na kasína či luxusné hotely a rozhodli sme sa riešiť niečo do budúcna. Veci sa majú tak, že keď sem turista príde na mesiac, vydrží v jednej izbe v niektorom z guest housov. Lenže na dlhodobejší pobyt je to slabé, človek potrebuje niečo ako domácnosť. Čiže najlepšie kuchynku, obývačku, spálňu. Objavili sme pár apartmánových domov, skoro všetky na dosť vysokej úrovni, čisté, poväčšine plne luxusne vybavené
k tomu je však adekvátna cena za prenájom, okolo 500-600dolárov za mesiac plus energie. Na to, že sa nachádzame v Kambodži, sa nám to zdá premrštená suma.
A to sme ešte nevedeli, čo nás čaká. Cestou domov sme sa zastavili v jednom objekte. Bola tam radová výstavba, ďalej jedno a dvojposchodové domy. Celé to pôsobilo opustene, nikde ani nohy, žiadne autá, motorky. Vyzeralo to tak nedokončene, akoby investor neodhadol svoje možnosti. Privítal nás mladý chalan, ktorý si z recepcie odbehol hrať futbal a v spotenom tričku trpezlivo odpovedal na naše otázky. Spýtala som sa, kto tu býva a čo nám môže ponúknuť. Povedal, že radová výstavba je plne obsadená, dvojposchodové domy sú na predaj za 500 000 dolárov a jednoposchodové má posledné tri voľné na prenájom za 4 000 dolárov mesačne! Neverili sme vlastným ušiam, že aké ceny to strúha! Ešte raz sme sa uistili, či sme mu dobre rozumeli, áno, dobre. Vraj tam bývajú väčšinou Rusi, Američania a zopár Kmérov, teda Kambodžanov. Ochotne nám dom za 4 000 dolárov mesačne ukázal, áno, zvnútra bol veľmi pekne zariadený, ale to okolie...ako mesto duchov...
Ak si niekto myslí, že Kambodža je LEN chudoba, hladné deti a žobráci, ako sa v médiách Kambodža prezentuje, nie je to presne tak. Tam, kde je chudoba sa vždy nájde zopár bohatých ľudí. Vždy, keď počujem o tejto krajine, spomínajú len nadácie pre deti, nedostatok vody a podobne. Nikto však nespomenie, že sú tu aj ľudia, ktorí využili silu turizmu a vďaka tomu sa im darí. Najlepšie to vidieť na ulici, kde sa najnovšie Land Rovery, Lexuxy i Mercedesy vyhýbajú voľne pasúcim sa kravám. Oproti prechádza matka s tromi deťmi, ktoré sa bosé, holé hrabú v odpadkových košoch a zháňajú plechovky či plastové fľaše do zberu.



27.03.:
Kurz 1 dolár = 4 000 rial (rovnako po celý čas pobytu)
Keďže sme sa dočítali, že (i keď nie v tejto provincii, ale človek nikdy nevie) komáre prenášajú maláriu a horúčku dengue a bohviečo ešte, dávame veľký pozor, aby sme neboli doštípaní. V kabelke stále nosím repelent, na izbe máme v zástrčke i normálny, každý večer všetko ,,orepelentujeme“, proste sme v tomto dôslední. O to viac bol Drahý šokovaný, keď sa jedno ráno zobudil s doštípanými nohami! Štípance ho pekelne svrbeli, chvíľkami až pálili. I keď bolo čudné, že ja nie som doštípaná, zdvojnásobili sme dávku repelentu na izbe.
Včera sme sa poobede vybrali na Otres beach, že si pri drinku pozrieme západ slnka. Sedeli sme na matracoch na zemi a čas som krátila kreslením do piesku a Drahý sa snažil uhádnuť, čo to je. Sem tam ma svrbeli nohy, no myslela som si, že je to od piesku. Vtom som si všimla malú, skoro neviditeľnú mušku, ktorá si mi sadla na lýtko. Capla som po nej a na nohe mi ostal krvavý fľak ako od komára! Tie mušky ma veselo cicali! Ráno som sa zobudila celá doštípaná, dokopy 27 bodnutí! Drahý sa smeje, že som im zachutila. Celý deň sa len škriabem a preklínam odporné mušky! Tak chodíme obodkovaní ako muchotrávky :-D

01.04.:
Kurz 1 dolár = 4 000 rial (rovnako po celý čas pobytu)
Bohužiaľ, toto nie je prvoaprílový žart! Včera sme pokojne raňajkovali, keď sa odrazu ľudia rozbehli jedným smerom. Najskôr sme si mysleli, že sa zrazili autá, no stalo sa niečo horšie! Jedna časť turisticky známej ulice bola v plameňoch! Horel bar a vedľajšia predajňa s potápačskými potrebami, vrátane kyslíkových bômb. Panika bola obrovská, všetci vedeli, že fľaše treba dostať rýchlo von, no bolo to riskantné. Napokon sa pár Európanov rozbehlo a všetko rýchlo povynášali. Vtom prišlo požiarne auto, ktoré viac húkalo ako hasilo, naozaj! Keby ste videli ten úbohý prúd vody, veď mi v sprche na izbe máme silnejší. O pár minút prišlo ďalšie, výkonnejšie, no medzitým sa stihla chytiť ďalšia budova. Hasiči pobehovali okolo, nevedeli, čo majú robiť. Hadica pod prúdom vody s tými 30 kilovými hasičmi tancovala, ako chcela a prúd vody mieril všade naokolo, len nie na oheň! Dvaja Európania, pravdepodobne prevádzkovatelia jedného z horiacich barov sa na hadicu zavesili a konečne čo to uhasili. Potom sa hasičské autá otočili a pol hodiny ich nebolo! Oheň horel cca sto metrov od pláže, takže je to nelogické, že šli po vodu niekam do mesta! Medzitým plamene šľahali nebezpečne naokolo a blížili sa snáď k najznámejšej ubytovni pre turistov Monkey Republic. Keďže celý objekt bol zo slamy a dreva, stačil jeden plameň a hneď všetko začalo horieť. Zúfalí majitelia a turisti, ktorí tam boli ubytovaní, hádzali plastové fľaše s vodou do ohňa. Nepomohlo, oheň sa šíril šialene rýchlo a nestihli absolútne nič zachrániť. Potom sa chytilo ešte pár budov. To už dofrčali hasiči a konečne sa im podarilo ho dostať pod kontrolu. Turisti a domáci, ktorým zostalo len to, čo mali na sebe, sedeli na zemi, niektorí plakali, niektorí len smutne a bezmocne pozerali. Potom sa vietor otočil a oheň bol konečne uhasený...
Najskôr som si myslela, že horieť začalo v potápačskom centre, že snáď vybuchla nejaká kyslíková fľaša, alebo čo. Neskôr sme sa dozvedeli, že zaskratoval kábel. Keď si všimnete, v akej ,,fit“ forme sú miestne poprepletané elektrické stĺpy, niet sa čo čudovať.
Ďalšie nepríjemné prekvapenie nás čakalo na izbe
nešla voda! Takže, vonku 35stupňov -žiadna sprcha, samozrejme ani záchod nesplachuje! Predstavte si, tí obuchovia hasiči si boli po vodu na hasenie v miestnej zásobárni! Nechápem, horelo sto metrov od mora, prečo po vodu nešli tam?
Dnes ráno sa v izbách, ktoré sú na prízemí voda postupne dostáva do systému, no nám na poschodí vraj kvôli slabému tlaku nepôjde dobré tri dni! Takže, ráno sme sa boli všetci osprchovať v izbe na prízemí a s Drahým sa rozhodujeme, či to prečkáme alebo ,,prcháme“ niekde inde, možno do Thajska...



02.04.:
Kurz 1 dolár = 4 000 rial (rovnako po celý čas pobytu)
Keďže nám pre drahé víza, ďalekú cestu a ešte zložitejší návrat (pozri 18.02.) padol plán navštíviť ostrov Phu Quoc, pri uvažovaní, kam sa ďalej posunieme sme sa rozhodli ísť na thajský ostrov Koh Chang (čítaj Ko Čang). Najväčšia výhoda je v tom, že ho máme po ceste na letisko do Bangkoku. A tak sme si šli kúpiť lístky. V travel agentúrach ich ponúkali za 28 dolárov na osobu. Išli sme sa spýtať priamo do jedného okienka, ktoré nahrádza autobusovú stanicu, pretože odtiaľ ten autobus odchádza. Cena Sihanouk ville
Koh Chang 25 dolárov. Hneď si vypýtal názov hotela, pick-up ráno príde a odvezie nás priamo pri autobus.
V Sihanouk ville bolo úžasne, je veľmi rôznorodé, ešte stále také divoké. No sme tu už 7 týždňov a obom sa zažiadala zmena. Okrem toho o dva týždne odlietame domov a chceme ešte niečo iné vidieť.

03.04.:
Kurz 1 dolár = 4 000 rial (rovnako po celý čas pobytu)
Dnes bol najťažší a najvyčerpávajúcejší deň za celú ,,dovolenku“!
Začalo to hneď ráno. Budík o siedmej, pobalenie posledných vecí a o pol ôsmej sme pekne sedeli na balkóne a vykúkali pick-up. 7:40 nič. 7:50 nič
začala som byť nervózna. Našťastie vybehla Jenny, naša recepčná a poprosila som ju, či tam nemôže zavolať, lebo auto malo prísť pred dvadsiatimi minútami. Na lístku bolo číslo, ona tam zavolala a neuveríte vraj k tomuto typu lístku sa nevzťahuje odvoz z hotela! Bolo 7:55 a bus odchádzal o ôsmej!!! Drahý bleskovo vybehol na ulicu a odchytil prvého tuk-tukára. Jenny tam medzitým ešte raz zavolala, dosť kričala, takže sme si boli istý, že bus počká... Po kmérsky viem zopár slov, samozrejme hlavne nadávky, takže hneď ako sme prišli k tomu okienku som vybehla z tuk-tuka s cieľom ísť tomu dementovi za okienkom vynadať a pekne po kmérsky ho poslať do... Samozrejme, Drahý ma stiahol, nech sa na to kašlem, že ten ujo ani sám chudák nevie, čo predáva... Sadli sme do autobusu, ktorý smeroval na 230kilometrov vzdialené thajské hranice. Prvá tretina bola luxusná, pohodlná cesta. Druhá časť nás riadne vytriasla, pretože na cestách sa buď opravovalo, alebo sme šli po snáď polmetrových výmoľoch! Autobus sa hejgal do strán, chvíľami ledva, že sme sa neprevrátili. Potom sa začal šplhať do kopcov, a dole, zákruty, kopce, zákruty... Keby som si ráno nešľahla Kinerdryl, isto sa pogrcám! Keď sme túto trasu absolvovali pred šiestimi rokmi, síce neboli dokončené mosty, ale bol čerstvo natiahnutý asfalt bez jám. A tie hory si veru nepamätám, možno sme šli inou trasou...
No nič, o pol druhej, teda po 5 a pol hodinách, sme prišli na hranice. Jeden chalanisko, ktorý robil pre cestovku odtiaľ máme lístok, si vypýtal pasy, dopísal do výstupového formulára odkiaľ kam a povedal, vraj za 200 báthov na osobu nemusíme čakať a vybaví nám razítko. Vytrhla som mu pasy z ruky a pekne sa postavila do rady. Chápete, je tam desať ľudí a on mi povie takú blbosť, že nemusím čakať. Za päť minút sme kolieskovali na thajskú stranu. Cestou sme sa smiali na fakte, že kambodžská colnica je jednoduchá búda, ale v každom okienku mali prístroj, na ktorom si všetci odchádzajúci turisti musia prescenovať odtlačky prstov. Na thajskej colnici šiel najskôr drahý, mňa poslali do iného okienka. Môj colník nemohol nájsť Slovensko v systéme, stála som tam dlho, dobrých desať minút
normálne  procedúra razítka trvá pol minúty. Napokon sa ma spýtal, či sme boli ČekoSlovakia, ja že hej a bum, mohla som vkročiť na thajskú stranu.
Prichádzali minibusy, smer Bangkok, Pattaya, Koh Samet, a my nič. Po polhodine nás a ešte dvoch Číňanov posadili do novučičkého minibusu! Predstava, že ďalšie dve hodiny budeme takto luxusne cestovať sa mi páčila. Drahý sa šiel dozadu natiahnuť, no naša radosť netrvala dlho. Vysadili nás v jednom dome, ktorý slúžil ako zberňa cestujúcich. Na otázku, kedy sa pohneme sa nám dostalo odpovede, že keď nás bude desať osôb! Sedelo nás tam šesť a tak sme čakali ďalšiu hodinu. Bolo teplo a dusno ako hovädo. Potom nás naložili a šli sme asi hodinu a pol. Opäť nás vyložili na autobusovej stanici, kde nás naložili na tuk-tuk. Keďže tuk-tuk má kapacitu 12 osôb a nás bolo len desať, opäť sme čakali. Bola som taká unavená, vyštavená, hore dole s kufrom, čakajte, poďte... Dokonca som chcela, aby sme dva zvyšné lístky kúpili, len nech sa preboha posunieme! Napokon prišla nejaká žena s deckom a hrnuli sme si to pol hodinu k zase nejakému domu! Opäť vysadenie, zmena auta, ktoré nás konečne doviezlo k mólu. Tam po chvíli dorazila kompa, z orej sme smerom na ostrov sledovali nádherný západ slnka. Za 30 minút sme vystúpili na ostrove, už nás čakali. Popýtali sa, kam kto chce ísť a podľa toho zastavovali. Vybrala som White Sand beach, bola najbližšie a čítala som, že je to najnavštevovanejšia časť, čo v mojich očiach znamená najviac možností ubytovania. Bolo osem hodín večer a nič iné sme nepotrebovali, len sprchu, večeru, dopísať cestopis a riadne sa vyspať.



07.04.:
Kurz 1 euro = 37,37 THB
Na druhý deň poobede sme si požičali motorku. Cesta vedie okolo ostrova, nie je však spojená, čiže má tvar podkovy. Stred Koh Changu tvorí džungľa, do ktorej sú z hlavnej cesty odbočky k vodopádom, je tu asi desať a nevedeli sme si vybrať, ktorý omrkneme! Domáca nám poradila
od každého vodopádu vedie potok vlievajúci sa do mora. Keďže je obdobie sucha, máme sledovať potôčiky v ktorom je dostatok vody, ten vodopád máme navštíviť. Dobrý tip, až na fakt, že všetky potoky, teda ich korytá boli suché, sem tam nejaká mláčka vody... Keďže sa ku každému vodopádu platí 200 báthov vstupné, cestu k nemu si musíte vyšliapať, nehovoriac o tabuliach informujúcich o zvýšenom výskyte komárov (akoby som bola, kua, nedávno málo doštípaná) sme návštevu vodopádov vyškrtli imaginárnym perom a pokračovali ďalej.



Cesta okolo Koh Changu je neopísateľná! Neuveriteľná! A kvalitná, bez jám a výmoľov! (až na jednu obrovskújamu, do ktorej sme skoro zhučali...:-) Niektoré úseky vedú popri pláži, odrazu kopec ako svet plný naoko nebezpečných zákrut  stromy sa nebezpečne prehýbajú nad cestou, každú chvíľu je view miesto, odkiaľ je nádherný výhľad na okolité ostrovy a sem-tam vám cestu prekrížia opice... Milovníci motoriek si prídu na svoje - zákruty a kopce so 25 až 35% stúpaním a klesaním často brázdia harlejáci, ktorý na silnej motorke zjazdia ostrov za hodinu a môžu ísť domov
J Ak si niekto netrúfa na motorku a chce ísť navštíviť napríklad  vedľajšiu pláž, bez problémov môže využiť miestne tuk-tuky, ktoré bývajú plné poväčšine ruských turistov.
Jedno miesto však musíte navštíviť! Na juhu ostrova je dlhé, dlhé mólo. Okolo neho sú stánky a na vode postavené kaviarničky či malé domčeky prenajímajúce izby. Dajú sa tu kúpiť nádherné veci, pili sme výbornú kávu a reštaurácie s morskými plodmi sú nonstop plné ľudí. V priebehu troch dní sme sem prišli dvakrát (Drahý pre radosť z jazdy, ja pokochať oči rôznym tovarom). A vyzerá to tak, že zajtra tam pôjdeme zase, sadneme si do jednej z kaviarničiek a budeme pozorovať turistov ovešaných igelitkami pobehujúcich sem a tam...



08.04.:
Kurz 1 euro = 37,42 THB
Blíži sa thajský nový rok, teda sviatok Songkran a ulice Koh Changu začínajú byť preplnené veľkými autami
Koh Chang má tú smolu (alebo výhodu), že keď Bangkočan nasadne do svojho Land Roveru, za štyri hodiny je na móle, nalodí sa a kompa ho za ďalších 30 minút vylodí na ostrove. Takže sem prúdia desiatky áut a ostrov začína pukať vo švíkoch. Včera sme si kúpili transfer do Pattaye za 600 THB na osobu. Ráno po nás prišli na hotel a viezli sme sa k mólu. A teraz pozor - cestu, ktorá autu hore dole kopcami trvá cca 15 minút sme absolvovali za rekordné tri hodiny!!! Kolóna sa posúvala šialene pomaly, niekedy sme zastali na takom krkolomnom mieste zákruty, že stačilo, aby si niekto kýchol a zhučali by sme sa dole priepasťou. Dôvod kolóny bol jednoduchý dva premávajúce trajekty nestíhali odvážať nahromadených ,,povíkendových“ turistov.
Napokon sme sa po 10-tich hodinách (normálne cesta trvá 4 hodiny) predsa len dostali do Pattaye, ale nešli sme sa ubytovať do časti Naklua ako vždy, ostali sme v centre. Zvyšné dni budeme tráviť pri bazéne, mori, kávičkovaním a konečne aj nakupovaním!



11.04.:
Kurz 1 euro = 37,60 THB
Nikdy sa nám nepodarilo byť v apríli v Thajsku, keď miestni oslavujú Songkran - svoj nový rok. Aby ste neboli pomýlení - prvý január je v Thajsku oficiálny začiatok nového roka, no 13. apríl je nový rok podľa budhistického kalendára.
Songkran je úzko spojený s vodou. Je to najväčšia „vodná bitka“ na svete, kde všetci chrlia vodu z vodných pištolí, hadíc, či kýblikov. Vylievanie vody je symbolom očisty tela, ducha, voda má odplaviť smolu. Okrem toho je apríl v Thajsku najteplejším mesiacom, takže je to aj osviežujúce. Vraj sa môže oblievať každý, dokonca aj policajti :-D
Akurát dnes ráno na káve sme sa o tom s Drahým bavili, že konečne tieto veľkolepé a bláznivé oslavy uvidíme na vlastné oči. Songkran začína 13. a končí 16. apríla, takže si to pekne užijeme. Potom sme behali po nákupnom centre, kde som si dve hodiny vyberala medzi desiatkami zľavnených topánok. (ako aj u nás, keď sú sviatky, sú zľavy). Ovešaná taškami vyjdem z obchoďáku a drb (pardon za výraz), kýbeľ vody na mňa! Potom vodná pištoľ a čo ja viem, čo všetko! V panike som začala utekať, lenže čo v šľapkách po vode nautekáš... Okrem toho som vlastným telom chránila nákup :-D Schytala som ešte zopár kýbľov vody a na izbu som prišla skoro celá mokrá... Ešteže je aj teraz večer 30 stupňov... Drahý sa, samozrejme, schovával za mňa, takže mal mokrú iba košeľu :-D
Songkran oficiálne začína až o dva dni, no prvú dávku vody sme vyfasovali už dnes. Neviem si predstaviť, aké šialenstvo to bude potom... Škoda, že to nemôžem pofotiť, ale nebudem riskovať namočenie ,,aparátu“...

13.04.:
Kurz 1 euro = 37,40 THB
Songran
sviatok vody vypukol!!! To, čo sa deje na uliciach, najmä na Beach road je šialené! Všade sú davy ľudí s vodnými pištoľami a striehnu na okoloidúcich. Pred barmi či potravinami sú sudy s vodou, aby ste mali čím polievať. Je jedno, či idete peši, na motorke, v tuk-tuku, riadna dávka vody si vás nájde! Predstavte si cestu, na chodníku stoja ľudia s kýbľami a hadicami a každý, kto ide okolo, dostane parádnu sprchu. Potom sa poprašia detským púdrom na riť, alebo sa oblejú púdrom zamiešaním s vodou, takže keď trochu preschnú, behajú ako zombici :-d Prvé dve hodiny sa nám takticky darilo vodným prestrelkám vyhýbať, no napokon sme skončili celí mokrí a zapudrovaní ako detské prdelky:-D. (voda má odplaviť všetko zlé, no nepodarilo sa nám zistiť, aký zmysel má to pudrovanie, asi taký, ako u nás na veľkú noc smradľavé voňavky)
Inak, už tri dni nás na ulici otravujú predajcovia s plastovými vrecúškami, najskôr sme nechápali, načo predávajú také blbosti. No po prvom ,,okúpaní“ peňazí či telefónu človek pochopí
vrecúška sú totižto vodeodolné... Pouliční predajcovia sa samozrejme prispôsobili a pobehujú ovešaní nielen vrecúškami, ale aj vodnými ištoľami či pršiplášťami (tie sú vám aj tak zbytočné, voda cestu nájde J



video tu:




Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky