Malajzia, Indonézia, Thajsko 10-11 (1. časť) - NA CESTÁCH - woloviny bez ofiny

Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Malajzia, Indonézia, Thajsko 10-11 (1. časť)

Publikoval v Cestopisy · 22/12/2010 11:08:32

20.12.2010
Vyrážame, sme nevyspatí, ale plní nadšenia...

21.12.2010

Hneď po pristáti na letisku v KL nás obarila facka v podobe 30-stupňovej teploty. Nadšenie opadlo! Z cesty sme unavení ako kone, nenávidíme svet a jediné, čo nás drží pri živote je myšlienka na rezne a slivovicu, ktoré nanášame v kufri.
A teraz vážne - po 36 hodinách bez spánku a chutnej stravy by bol každý nervózny. Okrem toho som si pomýlila stanice metra a previezli sme sa o dve zástavky, čo v nevyspatom človeku vzbudzuje rovno vražedné sklony. Ale po nájdení ubytovania, zožratí rezňov a ,,načatí" slivky nám bolo zase dobre...
Ešte sa vrátim k letisku - už z minulej cesty vieme, že z letiska do 70-km vzdialeného mesta ide predražené metro, teda vlak. Padol nápad preskúmať inú možnosť a tak sme zvolili taktiku ,,choď s davom" - vybrali sme sa za skupinkou domácich, ktorí nás doviedli až do podzemnej autobusovej stanice. A tak sme sa za hodinku a za tretinu ceny (vlak 35, bus 10 ringitov) dostali do mesta na hlavnú stanicu (presne tam, kde končí vlak z letiska). Následný presun a blúdenie metrom nás zaviedlo na stanicu Bukit Bintang ,čo je štvrť plná obchodných domov, menších i väčších hotelov.
Inak, zovšadiaľ tu hrá Shakyra a jej ,,futbalová" pesnička Africa, už nám z nej hrabe...

22.12.2010

Dnes sme spali do pol jednej... museli sme dohnať nedostatok spánku. Takže hneď po raňajko-obede sme sa vybrali k slávnym dvojičkám Petronas. I keď sme tam už raz v minulosti  boli, pocítili sme potrebu ich vidieť opäť, veď sú od nás vzdialené len dve zástavky metrom. V podstate sme sa tam motali zvyšok dňa. Opäť nás ohúrili svojou rozlohou, veď päť poschodí v jednej, druhej i ,,spojovacej" budove by rozplakalo každého shopingoholika...  Značky od výmyslu sveta, neskutočné množstvo tovaru vo vianočnej zľave priam núti vytiahnuť nabitú kreditku... Ak by človek chcel preskúmať aspoň dve tretiny z Petronas shopping, nestačil by mu hádam ani týždeň... a to prisahám bohu, nenafukujem!
Dlhé hodiny motania sa po obchoďáku spríjemňovali Černošky so santa clausovskými čapicami, ktoré dokola spievali christmas pesničky... Nuž, vianočný ošiaľ dorazil aj sem.
Čo sa týka stravy, tá je tu rozmanitá a všakovaká, ale nám ako väčšinou - nič nechutí. Dnes sme jedli sladký chlieb s neuveriteľne slaným maslom, čudnú kuraciu polienku, potom čudnú polievku číslo dva, v ktorej bolo asi pol litra maggi a lepkavo sladké koláče. Našťastie to zachránila jablková taštička a kura s brokolicou, ktoré sme mali na večeru... Zajtra sa chystáme využiť atrakciu KL hop-on hop-off, čo je vyhliadkový autobus blúdiaci mestom, na ktorý sa dá nastúpiť a vystúpiť hocikedy, pretože lístok v hodnote 38 RM platí 24 hodín.


    
23.12.2010

Až keď sme nastúpili na vyhliadkový autobus, pochopili sme, že máme dve možnosti - buď sedieť klímou totálne uzimenom autobuse, alebo na vonkajšej časti čuchať výfukové plyny... zvolili sme si druhú možnosť! A tak po 4-hodinovom trmácaní sa mestom sme smrdeli ako vyúdené safalatky... Ale videli sme v podstate celú Kualu, všetky chrámy, svätyne, modlitebne, záhrady, námestia... a opäť sme sa ,,zastavili na kávičku" v Petronas...nuž, to je život... Deň ukončila večera v McDonalde, ktorá nám, vyhladnutým na smrť, chutila...

24.12.2010

Veselé Vianoce! Veru, ako pre koho...
Dnešný deň sme si naplánovali  presun do Indonézie. Odchod z hotela, presun metrom na hlavnú stanicu KL Sentral bol bezproblémový. I bus zo stanice na letisko za 8 RM pravdepodobne nejakou indickou spoločnosťou (veď kto iný by si mohol dovoliť asi tridsať nadháňačov na jednom mieste) sme prežili. Ale po prílete prišlo neuveriteľné sklamanie...
Vďaka pomoci ochotného zamestnanca letiska sme pomerne ľahko našli autobus do mesta (2000 rupii na osobu, taxi by stal 25000). Tiež nám poradil vraj dobrú štvrť pre turistov. A tak sme sa zviezli na stanicu Gambir a odtial taxíkom na ulicu JL Jaksa (džala džaksa), ktorá je plná hostelov. Ulica za ňou zase ponúka veľké množstvo krásne vysvietených hotelov - čo spolu vytvára zaujímavý kontrast... ale to je asi tak všetko...
Jakarta má cca 9 miliónov obyvateľov. My sme boli v štvrti plnej hotelov, teda predpokladám, že v turistickej štvrti, kde to i napriek tomu vyzeralo ako na kopaničkách. JL Jaksa sme si s kuframi ,,prekolieskovali" celú a márne sme hľadali izbu, ktorú by sme mohli nazvať pekná. Všetko to boli zavrhnuté miestnosti so zatečenými a plesnivými stenami. Vlhkosť bolo vidieť i cítiť. A čo je najlepšie, domáci si neváhajú vypýtať za takýto ,,luxus" cez 25 euro! Blázni! Napokon sme si vybrali jednu najmenej plesnivú izbu, síce bez umývadla a teplej vody, kde nás do rána veselo obhrýzali komáre, ale čo už...
Zvyšok ulice tvorilo zopár ošumtelých stánkov rozložených priamo na chodníku a sem tam nejaká tá reštaurácia nižšej kvality s cenami ako v Paríži na Šánzelyzéééé...
Náš prvotný plán bol prejsť z Jakarty na Bali (cca 1500km) po pevnine. Ale pri predstave, že vo vnútrozemí budú služby ešte na nižšej úrovni, sme si okamžite zabookovali let.
Aby sme uviedli veci na pravú mieru - nie sme náročný, len chceme čistú, nezatuchnutú izbu, s čistou, neplesnivou kúpeľňou za rozumnú cenu - chceme tak veľa?

25.12.2010

V cene nocľahu boli raňajky - no to bola hostina! Toustový chlieb, pohár džemu a akési vyprážané šišky, po ktorých liezli mravce. K tomu káva bez mlieka alebo čierny čaj...
Takže po výdatných raňajkách sme sa za 150 000 rupií taxíkom previezli na letisko. Tam sme si dali raňajky číslo dva a čakali sme na let.



Keďže sme sa na Bali dostali až podvečer, nemali sme chuť hľadať s kuframi ubytovanie a zobrali sme prvé miesto, kam nás taxikár z letiska doviezol. Vyzeral to byť celkom slušný hotel. Vyplatili sme si noc za 30 eur a vošli do nášho bungalowu. Super, v celku pekná izba, otvorená kúpeľňa v exotickom prevedení - čo znamená, že strecha nie je spojená so stenou, aby mal človek pocit spojitosti s prírodou. OK. Ale keď drahý nadránom natrafil na 30-centimerového potkana, nebolo mu všetko jedno. Našťastie mi to povedal, až keď sme z tadiaľ odišli, vraj ma nechcel vystrašiť... zlatý, že?
Na druhý deň sme sa presunuli na druhú stranu mesta Sanur. Potom sme sa prešli po štvorkilometrovej promenáde popri pláži, ktorá je pekne udržiavaná. Celé mestečko je v podstate pekné a tak sme sa rozhodli, že tu ostaneme dva týždne.
Inak, práve sedíme na balkóne, popíjame zelený čaj, odniekiaľ sa nesie miestna hudba a kukáme na svetlice, ktoré tu lietajú každý večer - nuž, nový rok je predo dvermi!

27.12.2010

My sme asi prekliati! Včera potkan, dnes zase niečo...
Ráno o jednej ma drahý zobudil s otázkou, či ma nič nežerie... - najprv som si myslela, že dostal úpal alebo je námesačný, no keď som uvidela jeho krvavú plachtu, nebolo mi všetko jedno.  Prebral sa na to, že po ňom niečo lezie. Keď zasvietil, uvidel desiatky malých potvoriek podobajúcich na blchy, no boli trochu väčšie a neskákali - asi ploštice! Prezreli sme matrace a vo švíkoch boli ďalšie desiatky pripravené zaútočiť! Drahý ich okamžite striasal z matraca dole a zabíjal, kým ja som so slzami na krajíčku hádzala všetky bledé odtiene. O pol tretej, teda po dvoch nočných hodinách zabíjania, sme sa odvážili si opäť ľahnúť a aspoň niečo si pospať. Prebudili sme sa len dvakrát - raz pohrýzla mňa, raz drahého.
Najhoršie na tom všetkom bolo, že sme nemali inú možnosť. Na recepcii nikoho nebolo, všetko pozatvárané. Do iného hotelu sa nedá ísť, pretože, ako sme už predtým zistili, skoro všetky sú do konca roku plne obsadené...
Ráno sme sa zobudili skoro, vymenili nám izbu a už dúfame, že nás podobná katastrofa nepostretne...

  
28.12.2010

Dnes sme si ,,zlé" obdobie vykompenzovali celodenným výletom po Bali s osobným vodičom a sprievodcom za 60 dolárov. Začali sme v mestečku Celuk v šperkárskej dielni, kde spracovávajú striebro dovezené z ostrova Kalimantan (Borneo). Potom sme sa presunuli na agroturistickú plantáž v Kaynambue, kde sme híkali ako himalájske somáre nad plodmi kakaa, kávy, vanilky i rôznych korenín. Ozaj, vedeli ste, že plod kakaovníka dozrieva až pol roka? A že najdrahšia káva je tá, ktorej plody pochádzajú z výkalov jedného zvieratka? Vážne, dokonca sme ju pili... Zviera, ktoré vyzerá ako kríženec opice a potkana pojedá červené plody kávy a potom ich ,,vykaká". Následne sa tie plody umyjú, pomelú, zalejú a kávička ala tuti je na svete... Tie plody, ktoré zvieratko nepožerie sa pooberajú, musia sa sušiť a dlho pražiť - takže jeho črevá nahradzujú tieto dva úkony, čím šetria pestovateľom čas...
Následne sme sa presunuli do dedinky Sebatu, kde sme obedovali v miestnej reštaurácii postavenej na úpätí hory s nádherným výhľadom na stále aktívnu sopku Kintamani. Náš sprievodca tvrdí, že naposledy vybuchla v roku 2007 a každým dňom očakávajú jej opätovnú erupciu. Neviem, či je to pravda alebo nás len oklamal, no výhľad sme mali len nejakých 10 minút, pretože padla taká hustá hmla, že sme si videli maximálne tak na špičku nosa...
Ale kým sme autom zliezli z dediny pri chrám Gunung kawi (neviem, ako sa to presne píše), mraky pominuli. Pred nami sa týčil starobylý chrám, ktorý pamätá časy dávne pradávne. Z diaľky bol naozaj krásny, divoký, ale bližší pohľad sklamal. Sochy obrastené machom nás veru neohúrili. Zato dedinčania veria v jeho liečiteľské schopnosti. Do vody, ktorá v chráme vyviera do jazierka, sa chodia oplachovať, kúpať, alebo ako sme videli - aj si čistiť zuby... To, že niektorí z nich boli nahí ani nebudem spomínať...    
Tiež sme sa zastavili pri ryžových poliach v Tegallalangu, no keďže popchalo, len sme ich odfotili z auta a švihali preč. Cestou nám Noman, náš sprievodca, vysvetlil systém zavlažovania - je to na dlho, takže to zjednoduším - voda preteká z pola na pole. Systém nazývaný subak tak zaručuje, že každé ,,poschodie" dostane rovnaký prídel vody, či už v období dažďa alebo v období sucha.
Cestou do hotela sme sa zastavili v Ubude, ktoré je preplnené výrobkami ,,handmade" - ručná práca - či už sa jedná o odev, obrazy, vyrezávané sošky rôznych veľkostí alebo šperkov - všetko vyrobené v štýle Bali. Ulice Ubudu lemujú stovky obchodíkov práve s takýmto tovarom. Ubud je svojský. Každý obchodník si myslí, že predáva kus seba. Napríklad pri prezeraní obrazov sa predavač tváril, akoby sme si vyberali Pisacca. Vtipné. Alebo šaty s potlačou nám obchodník ponúkal ,,len" za sto dolárov s tým, že ON ich navrhol. No najlepší bol predavač sošiek - najskôr nás nahovoril na kúpu drevenej masky. Po polhodinovom dojednávaní ceny, keď sme už všetci boli vyčerpaní, nám oznámil, že ,,naša" maska je maska ,,dobra" a aby boli energie vyvážené, musíme si kúpiť i masku ,,zla"... A takto podobne je to aj s farbami na obrazoch či odeve... no hotová alchýmia...! Napokon sme nekúpili nič a radšej sme sa šli pozrieť do Opičieho chrámu...
To bol zážitok! Po pár metroch na mňa vyskočila opica. Zdesene som kričala ,,pomoc" , potom ,,help" a možno i ,,achtung"... asi ju zaujala kvetinková kabelka... opica pochopila, že jej ju bez boja nevydám a po pár sekundách zliezla a šla otravovať niekoho ďalšieho. Musíte si dávať naozaj veľký pozor, lebo tieto opice neváhajú aj kradnúť - pred nami kráčal mladík, keď sa mu opica omotala okolo nohy a kým sa spamätal, strčila mu ruku do vrecka inak dosť tesných nohavíc! Keby tam mal kľúče či peňaženku, mal by smolu!
Opice každé ráno riadne nakŕmia, aby neboli voči turistom agresívne. No funguje to len pár hodín, pretože, keď sme tam boli poobede my, opice boli prisahámbohu až nebezpečné! Jedna vyskočila malému faganovi na plece a začala mu šticovať blonďavé vlasy. Kým ostatní turisti sa, samozrejme vrátane nás, rehotali, jeho mama jačala. Okamžite prifrčal nejaký pracovník chrámu a opicu, ktorá cerila riadne zuby, odohnal. Dôvod napadnutia bol jednoduchý - chlapcovi došli banány...        
Čo sa týka celého dňa, musíme skonštatovať, že Bali má nádhernú prírodu. Takú sýtozelenú, energickú. Na každom nezastavanom centimetri niečo rastie, či už palma, strom, alebo do ,,džungľovej" výšky tiahnuca sa tráva...radosť pozrieť...

30.12.2010

Stále zvažujeme ostať na Bali ešte aspoň mesiac - k tomu potrebujeme ubytovanie... presnejšie nejaký apartmán, ktorý je na prenájom. Keďže sme nepochodili u miestnych, skúsili sme realitné kancelárie - tu v Sanure sú dve - v jednej ponúkajú vily a druhá ponúka iba predaj. A tak sme sa rozhodli ísť preskúmať pláž Kuta, (ktorá je vraj surferským rajom), hádam sa nám tam niečo pošťastí nájsť. Svoju cestu taxíkom (Bali nemá hromadnú dopravu, všade sa musíme voziť taxikmi) sme ukončili v obrovskej zápche, keď to náš taxikár vzdal a ,,vyhodil" nás u auta s tým, že on tu nebude čakať... našťastie sme boli len dve či tri ulice od pláže. V Kute sme prešli hlavnou ulicou JL Legian, ktorá je nenormálna! Po oboch stranách samé obchodíky a stredom sa tlačia dva pruhy áut, i keď ulica je dosť úzka i na motorku! Celý ten chaos znásobovalo hlučné trúbenie netrpezlivých vodičov a výkriky predavačov, aby ste ich stánok ,,náhodou" neprehliadli... no hotový guláš...

  
Potom sme si to nasmerovali na pláž...veru, ani tu sa Bali nemôže pochváliť niečím pekným. Domáci lenivo sedeli pri svojich provizórnych reštauráciách - teda pult s prenosnou chladničkou a pár rozkladacích stoličiek, kam si môžete s vychladeným pivom sadnúť... ešte horšie vyzerala ulica pri pláži - na jednej strane ju lemoval múr oddeľujúci pláž od mesta, pri ktorom sedeli miestni taxikári a všade naokolo bodrel ako v tanku! Odpadky boli všade! Paradoxné je, že na druhej strane cesty sa hodnostne týčili hotely lepšej úrovne...no, hostia mali naozaj skvelý výhľad...
Celá Kuta pôsobila chaoticky, nečisto a nebyť ulice JL Legian a jej obchodov, nikto sem nepáchne...teda, okrem surferov...
Po včerajšom zážitku sme sa rozhodli, že Bali čo najskôr opustíme. A tak sme sa vydali do hlavného mesta ostrova, do Denpasaru, aby sme si na thajskom konzuláte vybavili víza. Potom som ,,rozkázala" taxikárovi, aby nás zaviedol do big shopu - nutne sme potrebovali vidieť niečo kultúrne... Taxikár nás teda zaviezol na druhý koniec mesta, na miestu tržnicu. Celé mesto je na jedno kopyto - nízke ošarpané budovy sa schovávajú za bohatou zeleňou. Všade rozmlátené chodníky, niekedy žiadne. Okrem toho neuveriteľne hustá premávka, ale tomu sa niet čo čudovať, keďže v Denpasare žije 1.5milióna domácich.   
No keď sme uvideli ten ,,shopping", nechápala som... proste tržnica so všetkým, čo k tomu patrí - smrad, špina, totálne smradľavé záchody, ešte smradľavejšia vývarovňa. O päť minút sme z tadiaľ vybehli zelený a doslova sme lapali po čerstvom vzduchu... Ako som si všimla, ostatní turisti boli na tom podobne...
Na druhej strane rieky je druhá budova - tiež tržnica, ktorá ponúka remeselnícke výrobky, látky, oblečenie. Tam sa aspoň dalo dýchať...       
No aby sme Bali neopisovali len v zlých farbách, napíšem i klady. Napríklad, skoro všetci hovoria veľmi slušne anglicky. Sú veľmi priateľskí a absolútne vyrovnaní. Ani raz som z nich nemala strach. Poväčšine sú vysmiati ako slniečko. V turistickej oblasti sa chlapi živia ako taxikári a ženy buď pracujú v hoteloch, alebo majú ,,svoj shop" - teda malý obchodík s handrami, bižutériou a podobným sortimentom. A ak si niekto myslí, že je tu chudoba, je na omyle - minimálny plat je 400 dolárov...  



31.12.2010

Dnes sme boli prvýkrát na pláži - teda, v plavkách a v mori. Na slniečku sme pobudli len dve hodiny a už som červená ako rak - už chápem, prečo všetci turisti chodia ako čokoláda - dobre tu chytá... predsa len, sme na rovníku...

03.01.2011

Začnem nezvyčajne - Bali neBali, hnačka musí byť! Len počujeme slovo ľad a už utekáme... to len pre info... ale čo, malé prečistenie čriev nezaškodí, len nás hnevá, že sme si dávali na to, čo jeme i pijeme veľký pozor, no ako cítiť v črevách, zbytočne... ale to je osud všetkých cestovateľov...
Takže - Silvester sme strávili na pláži, teda v reštaurácii a potom na koncerte nejakej domácej popovej hviezdy - súdim podľa šialenstva, ktoré panovalo v miestnom obecenstve... Celú noc pršalo ako nikdy, oblohu prelínali blesky i svetlice, ktoré vybuchovali i v daždi...
Ďalšie dva dni sme sa motali po Sanure, sliedili sme na pláži a tak.
Včera sme boli na internete v jednej reštaurácii. Prihlásili sme sa na ich sieť, medzitým si dali obed, vodu. Po hodine, keď videli, že si už nič neobjednáme, normálne nás odpojili, hajzli! Treba spomenúť, že sme tam boli v podstate sami, takže nechápem, prečo vypli router... to len opisuje charakter niektorých ľudí.
Včera na večeri sme od vedľajšieho stola začuli Čechov! Hneď sme sa postili do rečí a riadne sme sa pobavili! Čech nám presne čítal myšlienky! Nadával ako hovädo, že je tu draho, žiadna kvalita služieb, prší a že za tie prachy môže sedieť v Prahe na Karláku a piť od večera rána! Spomenul i to, že mu tu chýbajú pekné baby, pretože domáce sú akoby zakrpatené, poväčšine pribraté a absolútne sa nemaľujú! Okrem toho dal za jednodňový výlet 170 eur pre dvoch, čo je riadna pálka! Býva v luxusnom resorte na pláži a obsluha je katastrofálna nie len v klasických reštauráciách, ale aj tam - akoby všetci praktizovali preteky dopomala... A ktomu všetkému si všade automaticky pripočítavajú 10% prirážku!
Precestoval pol sveta a sem už nikdy nepríde - rozhovor zakončil vetou - jo, zlatý Thajsko!
Predtým sme si mysleli, že sme rozmaznaní a všetko nám vadí, ale po jeho slovách sme sa uistili, že tieto veci vadia aj iným. Veď rozbité chodníky, kde si človek ide kopyto vytknúť, predražené služby, slimačia obsluha a ulice i pláže bez života určite nie sú rajom na Zemi, ako sa Bali opisuje...
A ešte pikoška - domáce (ryžové) víno (chuť nášho octu) v obchode stojí od 180 000rupii (cca15eur), zahraničné začína od 300 000rupii (25eur). A fľaška obľúbeného Malibu sa podržte - 565 000rupii (48eur)!!!

04.01.2011

Dnes sme si boli v Denpasare pre thajské víza. Privítal nás thajský konzul v teplákoch a bez trička, natretý krémom na opaľovanie... Ale víza sme dostali zadarmo! Normálne 30 dňové víza! Prvá vec, ktorú sme tu dostali zadarmo! Tešíme sa ako malí! Okamžite sme si to namierili na letisko kúpiť letenku do Bangkoku a o dva dni letíme! Cestou sme si urobili výlet na juh ostrova, aby sme náhodou o niečo neprišli a navštívili sme pláž Nusa Dua, ktorá je vraj určená rodinám s deťmi a mladomanželom... panebože! To veru hej! Hneď na začiatku je centrum vodných športov, kde sa dajú prenajať skútre, vodný banán a podobné veci. No samotná pláž nás absolútne neohúrila. Okrem luxusných rezortov v pozadí, ktoré boli bez života s komornou atmosférou, tam nič iného nebolo. Jediná pekná vec boli vlny na mori a preháňajúci sa šialenci na vodných skútroch. Proste skapal pes...
Cestou späť sme čo to pofotili, náš taxikár pokojne zablokoval križovatku, len aby sme mali dobrý záber pre foto. Bol veľmi milý a tak sme sa s ním dohodli, že nás hodí i na letisko.  



05.01.2011

Dnes ráno nás pri raňajkách vyrušil nezvyčajný rachot na ulici - keď sme vybehli von, uvideli sme dlhý zástup ľudí, ktorí kráčali za akousi vyzdobenou posteľou s fotkou človeka a - mŕtvolou ležiacou hore! Bol to pohreb! Dlhý dav ľudí za sprievodu bubnovania kráčal cestou a blokoval premávku. Zdalo sa mi morbídne behať s mŕtvolou po uliciach, no zároveň to bolo úžasné... I keď všetci mali smutné tváre, boli farebne oblečení a katafalk bol do zlatista vyzdobenúy... Malo to svoje čaro. Škoda, že som sa neskoro spamätala a nestihla som si to odfotiť, len chabo nakamerovať...
Čo sa týka pohrebu - hinduisti sa dávajú spopolňovať. No ako nám vysvetlil Noman ešte cestou z Ubudu, kremácia je tu vraj nenormálne drahá a preto sa pozostalí pochovávajú, väčšinou na päť rokov. Telo sa zakope do zeme a miesto sa označí kameňom, nech sa po rokoch nájde, takže žiadne honosné pomníky z mramoru. Za tých päť rokov sa v rodine (alebo v okruhu známych) nazbiera viacero mŕtvol, z ktorých už mäso opadlo, takže sa z hrobu vyberú iba kosti - vďaka tomu sú ľahší, naraz sa spáli viac ľudských pozostatkov a tým je kremácia cenovo dostupná. Popol sa potom vysype do mora, pretože podľa nich človek z vody vznikol a do vody sa má vrátiť...



06.01.2011

Práve sme na letisku a čakáme na let do Thajska. Cestou sme sa zakecali s taxikárom, ktorý nám objasnil vzťahy medzi hinduistami a moslimami. Aby som to spresnila - i keď Indonézia je moslimský štát, na Bali prevláda hinduizmus. Doteraz som si myslela, že Indonézania sa sťahujú na Bali kvôli práci. No Ketut mi prezradil, že oni skôr ,,utekajú" na miesto, kde nie je toľko moslimov. Nemajú ich radi, pretože sú to vraj fanatici - povedal. Napríklad v roku 2002 vyhodili na pláži Kuta dve diskotéky do vzdychu, kde zahynulo viac ako 200 ľudí. Hinduisti tento akt odsúdili, moslimovia naopak atentátnikov brali ako hrdinov, pretože sa obetovali v mene Alaha. Videli sme fotky tesne po výbuchu v jednej knihe vydanej na počesť obetí a poviem vám, bol to riadny masaker...
Keď sme sa lúčili, Ketut nám ešte poďakoval, že sa mal s kým porozprávať, pretože táto téma je na Bali akési verejné tabu...    

  




Žiadne komentáre

Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky